Text a foto: JUDr. Peter Dráč
Čo vám napadne, keď vyslovím slovo Albánsko? Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že kriminálnici alebo pašeráci drog. Existuje nejaký dôvod, prečo tam uprostred zimy vycestovať a skúsiť aspoň trochu ochutnať z atmosféry tejto krajiny.
14. januára 2022 som vo Viedni nastúpil do lietadla smer albánske hlavné mesto Tirana. Letisko v hlavnom meste je pomenované po svätej Matke Tereze, pôvodom Albánke. Skreslený obraz o krajine tak dostal vážnu trhlinu. Spomenul som si na výrok tejto svätice : „Nesnaž sa robiť veľké veci, ale len malé veci s veľkou láskou.“ A na jedno zo svojich poslaní, pre ktoré som do krajiny prišiel – priniesť zopár drobností rehoľným sestrám františkánkam a slovenskému pátrovi verbistovi – misionárovi v Albánsku. Užitočné pomôcky na to, aby farníci neboli v tme a mohlo im byť rozsvietené svetlo, boli v mojom kufri hneď vedľa pravých slovenských klobás.
Otázka – je niečo, čo majú Albánci a Slováci spoločné, existujú medzi nimi nejaké vzájomné prepojenia? Tak a je to vonku, v Albánsku je prístavné mesto Dráč, ktoré sa volá rovnako, ako je moje priezvisko. No dobre, žarty bokom. Kľúč ku spojeniu medzi Albánskom a Slovenskom sa nachádza v meste Berat.
V tamojšom Chráme Zosnutia presvätej Bohorodičky, ktorý je katedrálnym chrámom Pravoslávnej cirkvi, je na ikonostase ikona svätých sedmopočetníkov, pochádzajúca z rokov 1812 – 1815. Stojačky sú na nej zobrazení sv. Cyril, sv. Naum, sv. Metod, sv. Sáva a sv. Kliment, ležiačky sv. Gorazd a sv. Angelár. To vyjadruje starú tradíciu, že tu začiatkom 10. storočia zomrel slovenský svätec sv. Gorazd a tiež sv. Angelár, patriaci do skupiny cyrilo – metodských učeníkov. Bohoslužobné texty svätým sedmopočetníkom, ktoré vznikli v tomto meste, ospevujú Gorazda a Angelára ako patrónov a ochrancov mesta.
Čo by si teda tí Albánci bez Slovákov počali? Ich ochrancom je známy Slovák, sv. Gorazd! A tak mi nebolo viac treba a vybral som sa na púť k jeho hrobu. Orientačným bodom pre jeho nájdenie je, keď sa na beratskom hrade, ktorý je komplexom pozostávajúcim zo zrúcaniny, viacerých chrámov, budov či stále miestnymi obývaných obytných domov, opýtate na múzeum Onufriho. Jedným z najslávnejších albánskych maliarov žijúcich na prelome 16. a 17.storočia, bol teda Onufri, ktorý písal nádherné ikony. Do histórie ikonografie sa zapísal tým, že bol prvý, ktorý vo svojich dielach použil ružovú farbu. Dokonca sa mu podarilo vytvoriť nezvyklý odtieň červenej, ktorú nedokázal napodobniť žiadny z neskorších svetových maliarov. Táto farba dostala názov Onufriho červená a špekuluje sa, že do nej primiešal niečo z granátových jabĺk.
„Červení“ však v krajine napáchali veľké škody. Ateistický režim komunistického diktátora Envera Hodžu v minulom storočí kruto zasiahol proti katolíkom, pravoslávnym i moslimom. Pápež František v roku 2016 blahorečil 38 albánskych mučeníkov komunistického režimu. Medzi umučenými v rokoch 1945 – 1974 bol aj arcibiskup Vincens Prenushi, pri ktorého relikviách v kostole v Dráči som mal možnosť byť. Za zločin sa v tejto krajine pokladalo už to, keď sa niekto prežehnal, modlil, nosil na krku krížik, alebo akýmkoľvek spôsobom dal najavo, že je veriaci. O veľkej krutosti tej doby svedčí aj to, že bolo zničených alebo zrúcaných 1280 kostolov a mešít. Svätej omši s blahorečením predsedal kardinál Angelo Amato, ktorý povedal: „Mučeníci sú žiarivými príkladmi, ktoré žiaria na nebi ľudskosti a ukazujú pravú tvár ľudskej dobroty, jej hlbokej identity stvorenej na Boží obraz.“
Relikvie blahorečených niesol pri svätej omši dnes už 93-ročný kardinál Simoni, ktorý bol odsúdený na smrť, no neskôr sa rozsudok zmenil na trest odňatia slobody, a tak prežil 28 rokov na nútených prácach. Počas blahorečenia mali prítomní možnosť počuť o spôsoboch, akými boli mučeníci týraní a popravení, pritom sa však neustále modlili k Bohu a odpúšťali svojim mučiteľom. Zomierali so slovami: „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Albánsko! Odpúšťame tým, ktorí nás zabíjajú.“ V roku 2014 prišiel na návštevu Albánska pápež František. Vyzdvihol transformáciu tejto balkánskej krajiny z brutálneho komunistického štátu, kde bolo zakázané náboženstvo, na vzorový príklad kresťansko-moslimského spolunažívania.
Z tohto krátkeho textu je zrejmé, že misionári majú v tejto krajine svoje opodstatnenie. Zaujalo ma, že jedným z misionárov sa stal páter Gorazd Kohút, verbista, ktorý pôsobí ako farár v meste Vlorë. Pri svojom krste dostal nebeského patróna sv. Gorazda, patróna albánskeho Beratu, ktorý je od Vlorë zhruba dve hodiny jazdy autom. Aké úžasné a nevyspytateľné je Božie riadenie! Rehoľné sestry: sr. Julita, sr. Noemi, sr. Alena a sr. Patrika na Slovensku pôsobili ako zdravotné sestry a dnes každé ráno otvárajú ambulanciu všeobecného lekára, alebo vyrážajú za marginalizovanými pacientmi priamo domov. Za ľuďmi na okraji spoločnosti, o ktorých veľké nemocnice často nejavia dostatočný záujem a oni si nemôžu dovoliť zaplatiť. A za ľuďmi, ktorým o ich diagnóze v zdravotníckych zariadeniach takmer nič nepovedia a oni sa nevedia pýtať. A tak radšej doma trpia. Niekedy pritom stačí tak málo. Pre deti a ich mamy zo sociálne slabých rodín vytvorili aj komunitné centrum. Priestor, kde sa môžu naučiť nové veci, rozvíjať svoje talenty, zdieľať skúsenosti, ale aj nájsť človeka, s ktorým sa môžu o všetkom porozprávať.
Prítomnosť Katolíckej cirkvi ako misie v tejto oblasti teda závisí predovšetkým od Božej pomoci, modlitieb a od pomoci zvonka. Vďaka patrí Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorá okrem hmotnej či nehmotnej pomoci, pravidelne vysiela lekára a logistu. Misii pomáha SlovakAid, Veľvyslanectvo SR v Tirane, bratia verbisti, saleziáni, minoriti a mnohí ďalší štedrí darcovia. Verím, že po prečítaní tohto článku sa medzi nich zaradíte aj vy, milí čitatelia. Sú tu ťažkosti, ale aj dobré možnosti evanjelizácie tejto krajiny.
Pozdravuje vás jedna milá pani dôchodkyňa spolu s manželom. Keď som ich bol pozrieť, tak ubolený starček zrazu vyzdravel a postavil sa na nohy … Spomenul som si na nich pri návrate do Viedne, keď mi po prílete na letisko Schwechat hneď nešiel autobus na Slovensko. Zoberiem si taxík, alebo radšej počkám dve hodiny na autobus? Niekedy stačí tak málo, vyjsť zo svojej zóny komfortu a radšej sa podeliť s druhými. Ako sa vraví: radosť rozdávaním rastie. Vaše skutočné bohatstvo bude to, čo darujete. Misijný rozmer je široký a bezhraničný, čo takto sa stať napríklad albánskou spojkou? Ak vás tieto myšlienky zaujali, zapojte sa a nebojte sa konať dobro.