V období vrcholného stredoveku vzniklo v Cirkvi významné reformné hnutie, ktoré spájalo vernosť evanjeliovým ideálom s vernosťou Cirkvi. Inšpirátorom tohto hnutia sa stal František Bernardone (vlastným menom Ján Krstiteľ Bernardone) z talianskeho mesta Assisi. Narodil sa v roku 1182. Jeho otcom bol Pietro Bernardone, ktorý mal prosperujúci obchod s plátnom. Matka sa volala Jana, prezývaná „Pika“.
František získal základné vzdelanie v miestnej farskej škole. Čiastočne sa naučil i provensálsku francúzštinu. Otec sa usiloval vychovať zo syna dobrého obchodníka. Keď mal František 20 rokov (r. 1202), vypukla medzi mestami Perugia a Assisi vojna. František sa s mladíckym nadšením zúčastnil na bojoch. Obyvatelia Assisi prehrali a František sa dostal do zajatia. Ťažko chorý a sklamaný bol po roku prepustený na slobodu. Keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel sveta a života. Počul výzvu, či nechce slúžiť radšej pánovi ako jeho poddanému. František celkom nechápal tieto tajomné slová. Vrátil sa do Assisi, kde v opustenom poľnom kostolíku sv. Damiána zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z kríža ukrižovaný Kristus: „František, oprav môj dom!“ Mladý František bral Ježišovu výzvu doslovne a dal sa do opravy kostolíka. Táto práca sa stala predobrazom jeho neskoršej účasti na obnove Cirkvi. Veľmi sa ho dotýkala bieda chudobných a veľkodušne im rozdával z otcovho majetku. Vtedy sa obchodník Pietro Bernardone rozhodol, že vydedí svojho syna. Ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, v prítomnosti assiského biskupa. František sa odhodlal k radikálnemu gestu: celkom sa vyzliekol, šaty hodil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už iba Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl Františka svojím plášťom. Tým zakryl nielen jeho nahotu, ale ho vzal pod ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu.
Chudoba sa stala jeho prostriedkom na dosiahnutie čo najúplnejšieho spojenia sa s Bohom. Sám ju úctivo nazýval „pani Chudoba“.
Spočiatku nemal nijaký určitý program. Dva roky žil ako potulný mních. Venoval sa modlitbe, slúžil chudobným a spravoval tri opustené kostolíky okolo Assisi. Boli to svätyne sv. Damiána, sv. Petra a Panny Márie anjelskej. Kostolík Panny Márie anjelskej, nazývaný aj Porciunkula, sa stal kolískou františkánskej rehole. Tam sa assiský Poverello (Chudáčik), ako ho nazývali, pri počutí evanjelia o rozoslaní apoštolov rozhodol, že bude nasledovať Kristových učeníkov: bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov bude chodiť po svete a ohlasovať Božie kráľovstvo.
Začal kázať na jar 1208. Čoskoro sa k nemu pridalo niekoľko ďalších mužov z Assisi a blízkeho okolia. Medzi prvými bol bohatý obchodník Bernardo da Quintavalle, právnik Pietro Cattani a brat Egídius. Tak vznikol nový Rád Menších bratov. Prvé pravidlá nového spoločenstva v roku 1209 alebo 1210 ústne schválil pápež Inocent III.
Obsahom jeho kázania bolo „Pokoj a dobro“ (lat. Pax et bonum), čo ohlasoval všetkým spoločenským triedam bez rozdielu.
Počet bratov stále rástol, takže v rokoch 1217-1219 mohol poslať viacej skupín do rozličných krajín Európy. V roku 1221 vznikla regula /pravidlo/ III. rádu pre ľudí žijúcich vo svete. Prvé spoločenstvá vznikli vo Florencii a veľmi rýchlo sa šírili. Tak vznikol Františkánsky svetský rád (terciári).
Cez Vianoce 1223 postavil prvé jasličky v dedinke Greccio. Podobne ako vianočný Betlehem vznikla z františkánskej spirituality aj pobožnosť Krížovej cesty. V roku 1224 na vrchu Alverna František dostal v jednom zvláštnom videní stigmy, ktoré mal až do svojej smrti. Zo samoty Alverny sa František vrátil premenený mimoriadnym mystickým zážitkom. František mal tiež hlbokú úctu k Eucharistii. Už takmer slepý zostavil v Assisi na prelome rokov 1224 a 1225 známu Pieseň brata Slnka, v ktorej chváli Boha za všetky stvorenia a vyzdvihuje ich užitočnosť a krásu. Posledné dni pred smrťou strávil v Porciunkule. Zomrel 3. októbra 1226, vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najviac pripodobnil zomierajúcemu Spasiteľovi.
Františka slávnostne pochovali 4. októbra v Kostole sv. Juraja v Assisi. Pápež Gregor IX. ho vyhlásil za svätého už dva roky po smrti 15. júla 1228. O ďalšie dva roky neskôr stála už v Assisi nová bazilika zasvätená svätému Františkovi. Do nej preniesli i jeho telesné pozostatky. Po jeho smrti sa rozrástol nielen počet jeho ctiteľov, ale aj nasledovníkov. Mužská vetva rehole Menších bratov, nazývaná františkáni, mala ku koncu 13. storočia už 40 000 členov. Mnohí z nich pôsobili ako misionári v nekresťanských krajinách.
Veľká rehoľná rodina Menších bratov časom prežívala vnútorné napätia, ktoré sa sústreďovali najmä na otázku zachovávania chudoby. Podľa stupňa tohto zachovávania sa v 16. storočí Menší bratia rozdelili na tri autonómne celky. Od menej prísnych konventuálov, ktorých poznáme pod menom minoriti, sa roku 1517 oddelili prísnejší nekonventuáli (františkáni), napokon roku 1528 vznikla ešte prísnejšia vetva kapucínov. Najznámejší a najpočetnejší sú nekonventuáli, známi aj pod menom hnedí františkáni.
Popri mužských vetvách v roku 1212 vznikol aj druhý, čiže ženský rád, nazývaný podľa zakladateľky sv. Kláry z Assisi – klarisky. Dodnes žijú v prísnej klauzúre. Zostali verné pôvodným ideálom sv. Františka a svojou duchovnosťou sa stali požehnaním pre celú Cirkev.
Najpočetnejší je Tretí rád sv. Františka, ktorý združuje laických veriacich. V priebehu storočí sa v rámci Tretieho rádu vyvinulo mnoho mužských a najmä ženských rehoľných spoločenstiev, ktoré sa hlásia k duchovnému dedičstvu sv. Františka.
Svätý František patrí celému svetu ako láska, ktorá nám je stále ponúkaná. A táto láska je nemenná.