Charizma

Našou hlavnou charizmou je ošetrovanie chorých. Túto charizmu vnímame ako dar a milosť, ktorú sme dostali prostredníctvom našej zakladateľky M. Anny Brunnerovej. Túto milosť chceme zúročiť nezištnou službou všetkým, s ktorými vo svojej činnosti prídeme do kontaktu, v duchu našej františkánskej spirituality – chudoby, pokory, zjednotenia s Bohom v láske.
Spiritualita

Svätému Františkovi bolo dané vlastné chápanie evanjelia, objavenia zásadného rozmeru – a tým je chudoba, pokora a zjednotenie s Bohom v láske.

Chudoba

Chudobu sa snažíme prežívať tým, že sa denne oslobodzujeme od egoistického zmýšľania, od všetkých žiadostí a túžby vlastniť. Ochotne sa s inými delíme o duchovné alebo duševné hodnoty. Chudoba nie je cieľom, ale cestou a formou poslušnosti. Obsahuje v sebe pohotovosť prijať s vďačnosťou všetko, čo sa z určitej činnosti alebo úlohy pri nasledovaní Krista vyvinie. Miera, s akou sa spájame s Kristom a s akou rozhodnosťou ho nasledujeme, s takou sa bude naša františkánska chudoba prejavovať v našich konkrétnych postojoch a skutkoch. Chudoba má v nás vytvárať priestor pre Božiu lásku, pre uskutočňovanie metanoie a pre život pokánia.

Pokora

Svätý František je nám silným príkladom pokory podľa vzoru Ježiša Krista. Nasledovanie tejto čnosti pokory predpokladá od nás minoritné zmýšľanie a ochotu podriadiť všetky hnutia v nás pod vládu Krista.

Zjednotenie s Bohom v láske

Zjednotenie s Bohom v láske je vrcholom a cieľom nášho zasväteného života. Kontemplácia trpiaceho a ukrižovaného Krista sprevádzala sv. Františka od obrátenia cez celý jeho život až po viditeľné vtlačenie Kristových rán do jeho tela k neustálemu úsiliu o zjednotenie sa s Bohom v láske. Toto zjednotenie sa snažíme dosahovať radikálnou poslušnosťou – plnením Božej vôle, ktorá je pre nás tlmočená v Regule, Konštitúciách a Direktóriu. Pritom sa však nemôžeme vyhýbať neustálemu umenšovaniu sa a vnútornému zomieraniu z lásky k Božej láske. Čím viac sa zjednocujeme s Bohom, tým viac sa pokorná Božia láska stáva konkrétnou v našich ľudských úkonoch lásky.

Znak tau

Znak tau je univerzálnym biblickým a kresťanským symbolom duchovného smerovania. V súčasnosti vyjadruje aj príklon k františkánskej spiritualite a k jej voľbe. Z františkánskych prameňov vieme, že sv. František si zvláštnym spôsobom ctil a používal znak tau. Týmto znakom podpisoval každý vlastnoručne písaný list. „Mohli by sme povedať, že sa zaviazal – ako hovorí prorok – písať znak tau na čelo tých, ktorí nariekajú a plačú, úprimne sa obrátiac ku Kristovi“ (sv. Bonaventúra, Legenda maior II, 9). „Veľmi drahé, nad všetky písmená drahšie, im (Františkovi a jeho spoločníkom) bolo písmeno tau; týmto písmenom blažený otec označoval svoje listy; ním všade pomaľovával steny ciel. “ Je to znamenie voľby Boha a príslušnosti k nemu. V počiatočnej františkánskej tradícii znak tau je symbolom (znamením) chudoby vo vernom nasledovaní Krista (Znak Tau – Balazs, str. 44).
Františkánska tradícia tak obohacuje symboliku znaku tau ako znamenie spojenia chudoby a kríža. Tau je výrazom obrátenia, chudoby, kajúcnosti, pokory, milosrdnej služby, solidarity, spásy skrze Kristov kríž, čiže všetko, čo charakterizuje aj františkánsku duchovnosť.
Sv. Františka inšpiroval biblický text: „… zavolal mužovi, oblečenému do plátna, ktorý mal za pásom pisárske náčinie. A Pán mu povedal: ‘Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú.‘“ (Ez 9).
Znak tau, ktorý je v starej hebrejskej abecede posledným písmenom, má tvar malého kríža a naznačuje naplnenie, sa znovu objavuje v Zjavení sv. Jána (Zjv 7,2).
Tento prorocký znak sa stal skutočnosťou: je to Kristov kríž, ktorým sú označení tí, ktorí sa obrátili k Bohu. František bol ten „muž oblečený do plátna, ktorý mal pisárske náčinie za pásom“, ktorého Boh poslal, aby označil znakom tau čelá tých, ktorí sú ochotní konať pokánie. Vtlačil ho na čelo tých, ktorí vedeli plakať kvôli zlu srdca a kvôli Cirkvi.

Pozdrav „Pokoj a dobro!“

Základné poslanie, ktoré František prijal od Pána, byť tvorcom pokoja. Pax et bonum – pozdrav pokoja – je jedným z prvkov evanjelia, ktorý prijal František do „spôsobu života“. Tento pozdrav nie je obyčajná zdvorilosť, ale zodpovedá skutočnému prianiu svätca ohlasovať skutočnosť, ktorú zakúša ako Dar Ducha. Pozdrav „Pokoj a dobro!“ sa nachádza v úzkom spojení s cestou dokonalosti a kajúcnosti. František káže pokoj v jednote s Ježišom Kristom. Božia činnosť má priniesť pokoj a spásu všetkým ľuďom a všetkým stvoreniam. Odtiaľ sa chápe združenie pojmov pokoj a dobro.
V 30. článku Reguly je použitý úryvok z Legendy troch druhov: „A keď ohlasujú pokoj svojimi perami, nech sa starajú o to, aby ho ešte viac mali vo svojich srdciach.“ Zachytáva podstatu ducha zmierenia a evanjelizácie. Tento duch by mal charakterizovať rozličné služby, ktoré sa špecifikujú v Konštitúciách. Je to hodnotné kritérium na rozlišovanie našej účinnosti v službe.
Obsah pokoja, ktorý prináša František, má vzťah k mesiášskej spáse, ktorej je znamením a súčasne dôsledkom. Preto nie je niečím, čo by bolo možné dosiahnuť iba snahou vyhnúť sa konfliktom, ale rodí sa z kajúceho otvorenia sa, zo spásnej udalosti Ježiša, ktorý zomrel na kríži, aby uzmieril všetko. Pokoj ako dar Ducha je možný – iba ak sa prijme, ak pôsobí v samej hĺbke človeka, až zmení jeho postoj k Bohu a v dôsledku toho k ostatným ľuďom. Nakoniec zmyslom pokoja nie je nič iné, než priviesť nás k vedomiu, že v Ježišovi sme začali nový spôsob vzťahu s Bohom. Táto hlboká skúsenosť pocitu spásy či uzmierenia priviedla Františka k tomu, aby sa ju snažil odovzdať iným. Vedel však, že stať sa hlásateľom pokoja vyžaduje dať sa najskôr sám uzmieriť. Odtiaľto možno odhaliť, že správanie bratov, keď idú svetom, predpokladá ako základný postoj minoritu, čiže uznanie, že sú služobníkmi kráľovstva založeného na pokoji.